Klasická teória
Časový interval, za ktorý by mali fotoelektróny získať nameranú hodnotu možno na základe klasickej teórie spočítať nasledovne:
V zariadení podľa obr. 13.1.3.1 dopadá Uvažujme fialové svetlo na povrch sodíka
· Merateľný fotoelektrický prúd získame, ak povrch kovu pohltí elektromagnetickú energiu veľkosti 10-6 W.m2 , ak by sme zanedbali odrazivosť sodíka. ( Poznámka: Sodík však silno odráža svetlo, takže ešte by sme potrebovali intenzívnejší lúč.)
· Vo vrstve sodíka o hrúbke 1 atómu a ploche 1 m2 sa nachádza 1019 atómov. Uvažujme, že dopadajúce svetlo sa absorbuje v desiatich najvyšších vrstvách sodíkových atómov.
· Energia 10-6 W.m2 dopadajúceho svetla sa teda rozdelí medzi 1020 atómov.
· Každý atóm získa v priemere energiu
čo však znamená, že by muselo trvať viac ako 107 s ( t.j. skoro 1 rok), aby každý jednotlivý elektrón získal energiu približne rovnú 1 eV, ktorú preukázali experimenty, skúmajúce fotoelektrický efekt.
Experimenty potvrdzujú, že k emisii fotoelektrónov prichádza okamžite.
Položme si otázku: Aký predpoklad klasickej fyziky spôsobuje tak zásadný rozpor medzi teóriou a experimentom?
Túto otázku zodpovedal Albert Einstein v roku 1905 sformulovaním rovnice fotoefektu.
